< Joba 10 >

1 Hejeko ty haveloko; hampidadaeko ty fitoreoko hivolañe ami’ty hafairan-troko.
Mi sjæl er leid av livet mitt, eg gjev mi klaga lause taumar, vil tala i min såre hugverk.
2 Hoe ty ataoko aman’Añahare, Ko ozoñe’o; ampahafohino ahiko ty lie’o amako.
Til Gud eg segjer: «Døm meg ikkje; seg kvifor du imot meg strider!
3 Mahasoa azo hao te ihe mamorekeke, te mavoe’o ty satam-pità’o vaho ampiloeloea’o ty fikinià’ o lo-tserekeo?
Finn du det godt å gjera vald, og øyda upp ditt eige verk, men lysa yver gudlaust råd?
4 Amam-pihaino nofotse v’iheo? Mahavazoho manahake ty fañentea’ ondatio hao?
Er auga ditt av kjøt og blod? Ser du som menneskje plar sjå?
5 Hambañe ami’ty andro’ o olombeloñeo hao o andro’oo, mira ami’ty tao’ ondatio hao o tao’oo,
Er dine dagar mennesk-dagar? Er dine år lik mannsens år?
6 t’ie tsoehe’o o tahikoo, vaho kodebe’o o hakeokoo,
Med di mitt brot du leitar upp, og granskar etter syndi mi,
7 ndra t’ie arofoana’o te tsy tsereheñe, tsy eo ty haharombake am-pità’o.
endå du veit eg er uskuldig, og ingen bergar or di hand.
8 Nitsenèm-pità’o iraho, nifonire’o ho raike; aa vaho ho rotsahe’o?
Di hand hev skapt og dana meg fullt ut, og no vil du meg tyna?
9 Tiahio te lietse ty nitsenea’o ahy; hampoli’o ho deboke hao?
Hugs på, du forma meg som leir; no gjer du atter meg til mold!
10 Tsy nadoa’o hoe ronono hao raho vaho nampamoae’o hoe habobo?
Som mjølk du let meg renna ut og let meg stivna liksom ost;
11 Nanikina’o holitse naho nofotse, namahera’o an-taolañe naho talin’ozatse.
Du klædde meg med hud og kjøt, fleitta bein og senar saman.
12 Tinolo’o havelo an-koko migahiñe, vaho nampitambeloñe ty troko ty fiatraha’o.
Du gav meg både liv og miskunn, og verna um mitt andedrag.
13 Fe naeta’o añ’arofo’o ao o raha zao; apotako t’ie ama’o:
Men dette du i hjarta gøymde, eg veit det var i din tanke;
14 Ie mandilatse iraho, tendre’o, vaho tsy apo’o i hakeokoy.
Du vakta på meg um eg synda; du gav meg ikkje til mitt brot;
15 Ie manao hakeo: hankàñe amako! Ie mahity, tsy vaniko ty miandra, amy te lifo-kasalarañe, tsapako o hasotriakoo.
um eg var skuldig, usæl eg! Um skuldfri, tord’ eg ei meg briska, av skjemsla mett, med naud for augom;
16 Aa naho niandrandra: Le hoe liona ty hangoroña’o ahy; vaho havale’o ahy an-kalatsàñe.
For då du jaga meg som løva og let meg atter under sjå,
17 Vaoe’o amako o mpanisý ahikoo, vaho indrae’o amako ty haviñera’o; hasosorañe mitovon-kaemberañe ty amako.
du førde nye vitne mot meg og harmast endå meir på meg og sende mot meg her på her.
18 Ino ty nañakara’o ahy an-koviñe ao? Nainako te ho nisimba tsy ho niisam-pihaino,
Kvi drog du meg or morsliv fram? Kvi fekk eg ikkje usedd døy,
19 Hàmake t’ie hoe tsy nitoly, fa boak’an-koviñe mb’an-kibory
lik ein som aldri til hev vore, og vart i grav frå morsliv lagt?
20 Tsy ho napo’e hao o androko tsy ampeampeo? Misitaha hey irehe, hahatreavako fañanintsin-kedeke,
Er ikkje mine dagar få? Haldt upp! Slepp meg, so eg litt glad kann verta,
21 aolo’ te hiampaneñako; mb’amy tsy hahafibaliham-beoy, mb’an-tane mimoromoroñe, mb’an-talinjon-kavilasy ao;
fyrr eg gjeng burt, og kjem’kje att, til myrkre land med daudeskugge,
22 Tane migobogoboñ’ ieñe, toe fimoromoroñañe, an-tane an-kalon-kavilasy, tsy mipendreñe, miloeloe hoe ieñe.
eit land so myrkt som svarte natti, med daudeskugge og vanskipnad, der dagsljoset er som myrke natt!»»

< Joba 10 >