< mathiH 21 >

1 anantaraM teShu yirUshAlamnagarasya samIpaverttino jaitunanAmakadharAdharasya samIpasthtiM baitphagigrAmam AgateShu, yIshuH shiShyadvayaM preShayan jagAda,
כשהתקרבו ישוע ותלמידיו לירושלים ועברו ליד בית־פגי, שעל הר הזיתים, שלח ישוע שניים מתלמידיו אל הכפר ואמר:
2 yuvAM sammukhasthagrAmaM gatvA baddhAM yAM savatsAM garddabhIM haThAt prApsyathaH, tAM mochayitvA madantikam AnayataM|
”כשתיכנסו אל הכפר תראו אתון קשורה ולידה עיר. התירו אותם והביאו אלי.
3 tatra yadi kashchit ki nchid vakShyati, tarhi vadiShyathaH, etasyAM prabhoH prayojanamAste, tena sa tatkShaNAt praheShyati|
אם מישהו ישאל אתכם מה אתם עושים, אמרו פשוט:’האדון זקוק להם‘. והוא יניח לכם מיד.“
4 sIyonaH kanyakAM yUyaM bhAShadhvamiti bhAratIM| pashya te namrashIlaH san nR^ipa Aruhya gardabhIM| arthAdAruhya tadvatsamAyAsyati tvadantikaM|
דבר זה בא לקיים את הנבואה:
5 bhaviShyadvAdinoktaM vachanamidaM tadA saphalamabhUt|
”אמרו לבת ציון, הנה מלכך יבוא לך, עני ורוכב על חמור ועל עַיִר בן־אתנות.“
6 anantaraM tau shShyi yIsho ryathAnideshaM taM grAmaM gatvA
שני התלמידים הלכו אל הכפר ועשו כדברי ישוע.
7 gardabhIM tadvatsa ncha samAnItavantau, pashchAt tadupari svIyavasanAnI pAtayitvA tamArohayAmAsatuH|
הם הביאו אליו את העיר ואת האתון, ריפדו את גבם במעיליהם והושיבו עליהם את ישוע.
8 tato bahavo lokA nijavasanAni pathi prasArayitumArebhire, katipayA janAshcha pAdapaparNAdikaM ChitvA pathi vistArayAmAsuH|
רבים מההמון השליכו את מעיליהם על הדרך לפני ישוע, ואחרים כרתו ענפים מהעצים ושטחו אותם לפניו.
9 agragAminaH pashchAdgAminashcha manujA uchchairjaya jaya dAyUdaH santAneti jagaduH parameshvarasya nAmnA ya AyAti sa dhanyaH, sarvvoparisthasvargepi jayati|
ההמונים החלו להידחק מלפניו ומאחוריו וקראו:”הושע־נא לבן־דוד!“”ברוך הבא בשם ה׳!“”הושע־נא במרומים!“
10 itthaM tasmin yirUshAlamaM praviShTe ko. ayamiti kathanAt kR^itsnaM nagaraM cha nchalamabhavat|
כשנכנס ישוע לתוך ירושלים, העיר כולה התרגשה מאוד.”מי האיש הזה?“שאלו האנשים.
11 tatra lokoH kathayAmAsuH, eSha gAlIlpradeshIya-nAsaratIya-bhaviShyadvAdI yIshuH|
וההמון השיב:”זהו ישוע – הנביא מנצרת שבגליל!“
12 anantaraM yIshurIshvarasya mandiraM pravishya tanmadhyAt krayavikrayiNo vahishchakAra; vaNijAM mudrAsanAnI kapotavikrayiNA nchasanAnI cha nyuvjayAmAsa|
ישוע הלך לבית־המקדש, גירש את כל הסוחרים והקונים, הפך את השולחנות של מחליפי הכספים ואת הדוכנים של סוחרי היונים.
13 aparaM tAnuvAcha, eShA lipirAste, "mama gR^ihaM prArthanAgR^ihamiti vikhyAsyati", kintu yUyaM tad dasyUnAM gahvaraM kR^itavantaH|
”בכתבי־הקודש כתוב:’ביתי בית־תפלה ייקרא‘, “קרא ישוע,”ואילו אתם הפכתם אותו למאורת גנבים!“
14 tadanantaram andhakha nchalokAstasya samIpamAgatAH, sa tAn nirAmayAn kR^itavAn|
העיוורים ובעלי המום שהיו בבית־המקדש ניגשו אליו, והוא ריפא אותם שם.
15 yadA pradhAnayAjakA adhyApakAshcha tena kR^itAnyetAni chitrakarmmANi dadR^ishuH, jaya jaya dAyUdaH santAna, mandire bAlakAnAm etAdR^isham uchchadhvaniM shushruvushcha, tadA mahAkruddhA babhUvaH,
אולם כשראו ראשי הכוהנים והסופרים את הניסים והנפלאות שחולל ישוע, וכששמעו את הילדים הקטנים קוראים במקדש:”הושע־נא לבן־דוד!“הם התרגזו מאוד ושאלו אותו:
16 taM paprachChushcha, ime yad vadanti, tat kiM tvaM shR^iNoShi? tato yIshustAn avochat, satyam; stanyapAyishishUnA ncha bAlakAnA ncha vaktrataH| svakIyaM mahimAnaM tvaM saMprakAshayasi svayaM| etadvAkyaM yUyaM kiM nApaThata?
”האם אתה שומע את מה שהילדים האלה אומרים?“”כן“, ענה ישוע.”האם מעולם לא קראתם בכתבי־הקודש:’מפי עוללים ויונקים יסדת עֹז‘!“
17 tatastAn vihAya sa nagarAd baithaniyAgrAmaM gatvA tatra rajanIM yApayAmAsa|
ישוע עזב אותם והלך לבית־עניה – שם נשאר ללון באותו לילה.
18 anantaraM prabhAte sati yIshuH punarapi nagaramAgachChan kShudhArtto babhUva|
כשחזר בבוקר לירושלים היה רעב.
19 tato mArgapArshva uDumbaravR^ikShamekaM vilokya tatsamIpaM gatvA patrANi vinA kimapi na prApya taM pAdapaM provAcha, adyArabhya kadApi tvayi phalaM na bhavatu; tena tatkShaNAt sa uDumbaramAhIruhaH shuShkatAM gataH| (aiōn g165)
הוא ראה עץ תאנה בצד הדרך, אבל כשניגש לחפש תאנים מצא עלים בלבד.”לעולם לא תישאי פרי!“אמר ישוע לתאנה, ומיד התייבש העץ. (aiōn g165)
20 tad dR^iShTvA shiShyA AshcharyyaM vij nAya kathayAmAsuH, AH, uDumvarapAdapo. atitUrNaM shuShko. abhavat|
התלמידים נדהמו ושאלו:”כיצד יבשה התאנה לפתע?“
21 tato yIshustAnuvAcha, yuShmAnahaM satyaM vadAmi, yadi yUyamasandigdhAH pratItha, tarhi yUyamapi kevaloDumvarapAdapaM pratItthaM karttuM shakShyatha, tanna, tvaM chalitvA sAgare pateti vAkyaM yuShmAbhirasmina shaile proktepi tadaiva tad ghaTiShyate|
וישוע ענה:”אני אומר לכם: אם באמת תאמינו ולא תטילו ספק, תוכלו גם אתם לעשות דברים כאלה ואף גדולים מאלה. אפילו תוכלו לומר להר הזה:’זוז, הזרק לים!‘והוא ישמע בקולכם.
22 tathA vishvasya prArthya yuShmAbhi ryad yAchiShyate, tadeva prApsyate|
תוכלו לקבל כל דבר שתבקשו בתפילה – אם רק תאמינו.“
23 anantaraM mandiraM pravishyopadeshanasamaye tatsamIpaM pradhAnayAjakAH prAchInalokAshchAgatya paprachChuH, tvayA kena sAmarthyanaitAni karmmANi kriyante? kena vA tubhyametAni sAmarthyAni dattAni?
כשחזר ישוע לבית־המקדש ולימד את העם, באו אליו ראשי הכוהנים וזקני העם, ודרשו לדעת באיזו רשות הוא עושה את כל הדברים האלה.
24 tato yIshuH pratyavadat, ahamapi yuShmAn vAchamekAM pR^ichChAmi, yadi yUyaM taduttaraM dAtuM shakShyatha, tadA kena sAmarthyena karmmANyetAni karomi, tadahaM yuShmAn vakShyAmi|
”אני אענה לשאלתכם אם אתם תענו לשאלתי“, השיב להם ישוע.
25 yohano majjanaM kasyAj nayAbhavat? kimIshvarasya manuShyasya vA? tataste parasparaM vivichya kathayAmAsuH, yadIshvarasyeti vadAmastarhi yUyaM taM kuto na pratyaita? vAchametAM vakShyati|
”האם יוחנן המטביל נשלח על־ידי אלוהים או לא?“הם התייעצו ביניהם:”אם נאמר שאלוהים שלח את יוחנן, הוא ישאל אותנו מדוע לא האמנו בו.
26 manuShyasyeti vaktumapi lokebhyo bibhImaH, yataH sarvvairapi yohan bhaviShyadvAdIti j nAyate|
ואם נאמר שאלוהים לא שלח את יוחנן, העם יתנפל עלינו, כי כולם חושבים שיוחנן היה נביא.“
27 tasmAt te yIshuM pratyavadan, tad vayaM na vidmaH| tadA sa tAnuktavAn, tarhi kena sAmarathyena karmmANyetAnyahaM karomi, tadapyahaM yuShmAn na vakShyAmi|
לבסוף השיבו:”איננו יודעים.“אמר להם ישוע:”אם כך, גם אני לא אענה לשאלתכם.
28 kasyachijjanasya dvau sutAvAstAM sa ekasya sutasya samIpaM gatvA jagAda, he suta, tvamadya mama drAkShAkShetre karmma kartuM vraja|
אולם מה דעתכם: לאב אחד היו שני בנים.’בני, לך היום לעבוד בכרם‘, ביקש האב מבנו הבכור.
29 tataH sa uktavAn, na yAsyAmi, kintu sheShe. anutapya jagAma|
’אינני רוצה‘, השיב הבן, אבל אחר כך שינה את דעתו והלך לעבוד בכרם.
30 anantaraM sonyasutasya samIpaM gatvA tathaiva kathtivAn; tataH sa pratyuvAcha, mahechCha yAmi, kintu na gataH|
הלך האב אל הבן הצעיר וחזר על בקשתו.’טוב, אבא אני אלך‘, השיב הבן הצעיר, אולם לא הלך לכרם.
31 etayoH putrayo rmadhye piturabhimataM kena pAlitaM? yuShmAbhiH kiM budhyate? tataste pratyUchuH, prathamena putreNa| tadAnIM yIshustAnuvAcha, ahaM yuShmAn tathyaM vadAmi, chaNDAlA gaNikAshcha yuShmAkamagrata Ishvarasya rAjyaM pravishanti|
מי מהשניים שמע בקול אביו?“”הבן הבכור, כמובן“, השיבו.”אני אומר לכם שהמוכסים והזונות יכנסו למלכות השמים לפניכם“, הסביר להם ישוע את המשל.
32 yato yuShmAkaM samIpaM yohani dharmmapathenAgate yUyaM taM na pratItha, kintu chaNDAlA gaNikAshcha taM pratyAyan, tad vilokyApi yUyaM pratyetuM nAkhidyadhvaM|
”כי יוחנן המטביל אמר לכם לחזור בתשובה ולהאמין באלוהים, ואתם לא שבתם; בעוד שפושעים וזונות כן שבו בתשובה. גם לאחר שראיתם כיצד הם שבו, לא נהגתם כמוהם ולא האמנתם לדברי יוחנן.
33 aparamekaM dR^iShTAntaM shR^iNuta, kashchid gR^ihasthaH kShetre drAkShAlatA ropayitvA tachchaturdikShu vAraNIM vidhAya tanmadhye drAkShAyantraM sthApitavAn, mA ncha ncha nirmmitavAn, tataH kR^iShakeShu tat kShetraM samarpya svayaM dUradeshaM jagAma|
”הקשיבו עתה למשל הבא: בעל־אדמה נטע כרם, בנה גדר סביבו, הקים מגדל שמירה, הפקיד את הכרם בידי כורמים שכירים ונסע לארץ רחוקה.
34 tadanantaraM phalasamaya upasthite sa phalAni prAptuM kR^iShIvalAnAM samIpaM nijadAsAn preShayAmAsa|
”בעת הבציר שלח בעל־הכרם אחדים מאנשיו אל הכורמים, כדי לאסוף את חלקו ביבול הענבים.
35 kintu kR^iShIvalAstasya tAn dAseyAn dhR^itvA ka nchana prahR^itavantaH, ka nchana pAShANairAhatavantaH, ka nchana cha hatavantaH|
”אולם הכורמים הכו את האחד, סקלו באבנים את השני והרגו את השלישי.
36 punarapi sa prabhuH prathamato. adhikadAseyAn preShayAmAsa, kintu te tAn pratyapi tathaiva chakruH|
”בעל־הכרם שלח קבוצה גדולה יותר של אנשים כדי לאסוף את היבול, אך גורלם היה כגורל קודמיהם.
37 anantaraM mama sute gate taM samAdariShyante, ityuktvA sheShe sa nijasutaM teShAM sannidhiM preShayAmAsa|
לבסוף שלח האיש את בנו, כי חשב שיכבדו אותו ויפחדו מפניו.
38 kintu te kR^iShIvalAH sutaM vIkShya parasparam iti mantrayitum Arebhire, ayamuttarAdhikArI vayamenaM nihatyAsyAdhikAraM svavashIkariShyAmaH|
”אולם כשראו הכורמים את הבן מרחוק, אמרו זה לזה:’הנה בא יורש הכרם; הבה נהרוג אותו, וכך נזכה אנחנו בירושה!‘
39 pashchAt te taM dhR^itvA drAkShAkShetrAd bahiH pAtayitvAbadhiShuH|
הם גירשו את הבן מהכרם והרגו אותו.
40 yadA sa drAkShAkShetrapatirAgamiShyati, tadA tAn kR^iShIvalAn kiM kariShyati?
”כשישוב בעל־הכרם, מה לדעתכם יעשה לאותם כורמים?“
41 tataste pratyavadan, tAn kaluShiNo dAruNayAtanAbhirAhaniShyati, ye cha samayAnukramAt phalAni dAsyanti, tAdR^isheShu kR^iShIvaleShu kShetraM samarpayiShyati|
השיבו המנהיגים:”הוא יוציא להורג את השכירים הרעים, וייתן את הכרם לפועלים נאמנים יותר, אשר יתנו לו בזמן את היבול המגיע לו.“
42 tadA yIshunA te gaditAH, grahaNaM na kR^itaM yasya pAShANasya nichAyakaiH| pradhAnaprastaraH koNe saeva saMbhaviShyati| etat pareshituH karmmAsmadR^iShTAvadbhutaM bhavet| dharmmagranthe likhitametadvachanaM yuShmAbhiH kiM nApAThi?
ישוע המשיך ואמר:”האם מעולם לא קראתם בכתובים:’אבן מאסו הבונים היתה לראש פינה, מאת ה׳ היתה זאת; היא נפלאת בעינינו‘?
43 tasmAdahaM yuShmAn vadAmi, yuShmatta IshvarIyarAjyamapanIya phalotpAdayitranyajAtaye dAyiShyate|
”אני מתכוון לומר שאלוהים ייקח מכם את המלכות, וייתן אותה לעם אשר ייתן לו את חלקו ביבול.
44 yo jana etatpAShANopari patiShyati, taM sa bhaMkShyate, kintvayaM pAShANo yasyopari patiShyati, taM sa dhUlivat chUrNIkariShyati|
מי שייפול על האבן הזאת יתנפץ לרסיסים, ומי שתיפול עליו האבן ישחק לאבק.“
45 tadAnIM prAdhanayAjakAH phirUshinashcha tasyemAM dR^iShTAntakathAM shrutvA so. asmAnuddishya kathitavAn, iti vij nAya taM dharttuM cheShTitavantaH;
כשהבינו ראשי הכוהנים והפרושים שישוע התכוון אליהם – כלומר, שהם היו הכורמים במשל –
46 kintu lokebhyo bibhyuH, yato lokaiH sa bhaviShyadvAdItyaj nAyi|
הם רצו לתפוס אותו, אבל פחדו לעשות דבר מפני ההמון אשר האמין כי ישוע הוא נביא.

< mathiH 21 >