< 1 Samuela 20 >
1 Pea naʻe hola ʻa Tevita mei Naoti ʻi Lama, pea ne haʻu ʻo lea kia Sonatane ʻo pehē, “Ko e hā kuo u fai? Ko e hā ʻeku hia? Pea ko e hā ʻeku angahala ʻi he ʻao ʻo hoʻo tamai, koeʻuhi ke ne kumi ʻeku moʻui?”
Y David huyó de Najot, que es en Rama, y vínose delante de Jonatán, y dijo: ¿Qué he hecho? ¿Qué es mi maldad? ¿O qué es mi pecado contra tu padre que él procura quitarme mi vida?
2 Pea pehē ʻe ia kiate ia, “Ke taʻofi ʻe he ʻOtua; ʻe ʻikai te ke mate koe: vakai, ʻe ʻikai ʻaupito fai ʻe heʻeku tamai ha meʻa lahi pe siʻi, ka te ne tomuʻa fakahā ia kiate au: pea ʻe fēfeeʻi ʻae fufū ʻe heʻeku tamai ʻae meʻa ni ʻiate au? ʻOku ʻikai pehē.”
Y él le dijo: En ninguna manera. No morirás. He aquí que mi padre ninguna cosa hará, grande ni pequeña, que no me la descubra. ¿Por qué pues me encubrirá mi padre este negocio? No será así.
3 Pea naʻe fuakava foki ʻe Tevita, ʻo ne pehē, “Kuo ʻilo pau ʻe hoʻo tamai kuo u maʻu ʻae ʻofa ʻi ho ʻao; pea ʻoku ne pehē, ʻoua naʻa ʻilo ʻe Sonatane ʻae meʻa ni telia naʻa mamahi ai ia: kae hangē ʻoku moʻoni ʻae moʻui ʻa Sihova, pea ʻoku moʻui ho laumālie, ʻoku ai ʻae laka pe taha ʻi homa vahaʻa mo e mate.”
Y David volvió a jurar, diciendo: Tu padre sabe claramente, que yo he hallado gracia delante de tus ojos: y dirá en sí: No sepa esto Jonatán, porque no haya pesar: y ciertamente vive Jehová, y vive tu alma, que apenas hay un paso entre mí y la muerte.
4 Pea naʻe pehē ʻe Sonatane kia Tevita, “Fakahā pe ko e hā ho loto, pea te u fai ia kiate koe.”
Y Jonatán dijo a David: Qué dice tu alma, que yo lo haré por ti.
5 Pea pehē ʻe Tevita kia Sonatane, “Vakai, ko e tuʻu efiafi ʻapongipongi, pea ʻoku totonu ke u nofo mo e tuʻi ʻi he kai: ka ke tuku au ke u ʻalu koeʻuhi ke u toitoi ʻi he ngoue, ʻo aʻu ki he efiafi ʻo hono tolu ʻoe ʻaho.
Y David respondió a Jonatán: He aquí que mañana será nueva luna, y yo acostumbro sentarme con el rey a comer: mas tú me dejarás que me esconda en el campo hasta la tarde del tercero día:
6 Kapau ʻe ʻekeʻi au ʻe hoʻo tamai, pea ke pehē, naʻe kole fakamātoato ʻe Tevita kiate au, ke ne fakatoʻotoʻo ki Petelihema ko ʻene kolo: he ʻoku ʻi ai ʻae kātoanga ʻoku fai ʻi he taʻu kotoa pē ʻi honau fale.
Si tu padre hiciere mención de mí, dirás: Rogóme mucho que le dejase ir presto a Belén su ciudad; porque todos los del linaje tienen allá sacrificio aniversario.
7 Kapau te ne pehē ʻe ia, ‘ʻOku lelei;’ ʻe ʻi hoʻo tamaioʻeiki ʻae fiemālie: pea kapau ʻe ʻita lahi ia, ke ʻilo pau ai ʻe koe, kuo tuʻutuʻuni ʻae kovi.
Si él dijere: Bien está: tu siervo tiene paz. Mas si se enojare, sabe que la malicia es en él consumada.
8 Ko ia ke ke fai angaʻofa ki hoʻo tamaioʻeiki; he kuo ke fakahoko hoʻo tamaioʻeiki ko au ki he fuakava ʻa Sihova mo koe; ka ko eni kapau ʻoku ai ha hia ʻiate au, ke ke tāmateʻi au ʻe koe; he koeʻumaʻā hoʻo ʻomi au ki hoʻo tamai?”
Harás pues misericordia con tu siervo, (pues que trajiste contigo a tu siervo en alianza de Jehová, ) que si maldad hay en mí, tú me mates, que no hay necesidad de traerme hasta tu padre.
9 Pea naʻe pehē ʻe Sonatane, “Ke mamaʻo ia ʻiate koe: he kapau kuo u ʻilo kuo pau pe ʻae loto ʻo ʻeku tamai ke fakahoko ʻae kovi kiate koe, ʻe ʻikai koā te u tala ia kiate koe?”
Y Jonatán le dijo: Esto nunca te acontezca: mas si yo entendiere ser consumada la malicia de mi padre, para venir sobre ti, ¿no te lo había yo de descubrir?
10 Pea pehē ʻe Tevita kia Sonatane, “Ko hai te ne fakahā ia kiate au? Pea ʻe fefei ʻo kapau ʻe tali lea mālohi kiate koe ʻe hoʻo tamai?”
Y David dijo a Jonatán: ¿Quién me dará la respuesta: o si tu padre te respondiere ásperamente?
11 Pea naʻe pehē ʻe Sonatane kia Tevita, “Haʻu ke ta ō kituʻa ki he ngoue.” Pea ne na ō fakatouʻosi pe kituaʻā ki he ngoue.
Y Jonatán dijo a David: Ven, salgamos al campo. Y saliéronse ambos al campo.
12 Pea naʻe pehē ʻe Sonatane kia Tevita, “ʻE Sihova ko e ʻOtua ʻo ʻIsileli, ʻo kau ka ʻeke ki heʻeku tamai ʻi he feituʻulaʻā ni ʻapongipongi, pea ʻi hono tolu ʻoe ʻaho, pea vakai, kapau ʻoku ai ha lelei kia Tevita, kae ʻikai te u fekau kiate koe, mo fakahā ia kiate koe;
Entonces dijo Jonatán a David: Jehová Dios de Israel, si preguntando yo a mi padre mañana a esta hora, o después de mañana, y si él me hablare bien de David, si entonces no enviare a ti, y te lo descubriere,
13 Ke fai pehē ʻe Sihova kia Sonatane mo lahi hake ʻaupito: pea kapau ʻoku lelei ki heʻeku tamai ke fai kovi kiate koe, te u toki fakahā ia kiate koe, pea te u fekau koe ke ke ʻalu, koeʻuhi ke ke ʻalu fiemālie pe: pea ke ʻiate koe ʻa Sihova ʻo hangē ko ʻene ʻi heʻeku tamai.
Jehová haga así a Jonatán, y esto le añada. Mas si a mi padre pareciere bien de hacerte mal, también te lo descubriré, y te enviaré y te irás en paz; y sea Jehová contigo, como fue con mi padre.
14 Pea te ke fakahā ʻe koe ʻae angaʻofa ʻa Sihova kiate au, ʻikai ʻi heʻeku kei moʻui ni pē, koeʻuhi ke ʻoua naʻaku mate:
Y si yo viviere, harás conmigo misericordia de Jehová. Mas si fuere muerto,
15 Ka ʻe ʻikai te ke tutuʻu ke motu hoʻo ʻofa mei hoku fale ʻo taʻengata; neongo hono motuhi ʻe Sihova ʻae ngaahi fili ʻo Tevita taki taha kotoa pē mei he funga ʻo māmani.
No quitarás tu misericordia de mi casa perpetuamente. Cuando desarraigare Jehová los enemigos de David de la tierra uno a uno, quite también a Jonatán de su casa, y requiera Jehová de la mano de los enemigos de David.
16 Ko ia naʻe fai ʻe Sonatane [ʻae fuakava ]mo e fale ʻo Tevita, ʻo pehē, Tuku ke ʻeke ia ʻe Sihova ʻi he nima ʻoe ngaahi fili ʻo Tevita.”
Y así Jonatán hizo alianza con la casa de David.
17 Pea naʻe toe fekauʻi ʻa Tevita ʻe Sonatane ke fuakava ko e meʻa ʻi heʻene ʻofa kiate ia: he ne ne ʻofa kiate ia hangē ko ʻene ʻofa ki hono laumālie ʻoʻona.
Y tornó Jonatán a jurar a David, porque le amaba, que como a su alma le amaba.
18 Pea naʻe pehē ʻe Sonatane kia Tevita, “Ko e tuʻuefiafi ʻapongipongi: pea ʻe ʻiloʻi ʻa hoʻo taʻeʻiai koeʻuhi ʻe ava pe ʻa ho nofoʻa.
Y díjole Jonatán: Mañana es nueva luna, y tú serás echado menos, porque tu asiento estará vacío.
19 Pea hili haʻo tatali ʻi he ʻaho ʻe taha, pea ke ʻalu vave hifo, ʻo hoko ki he potu naʻa ke toitoi ai koe ʻi he ʻaho ʻoe ngāue, pea ke tatali ʻo ofi ki he maka ko Iseli.
Estarás pues tres días, y luego descenderás, y vendrás al lugar donde estabas escondido el día de trabajo, y esperarás junto a la piedra de Ezel.
20 Pea te u fanaʻi ʻae ngahau ʻe tolu ʻi hono potu ʻo hangē ko ʻeku fana ki ha meʻa fakaʻilonga.
Y yo tiraré tres saetas hacia aquel lado, como ejercitándome al blanco.
21 Pea vakai, Te u fekau ha tamasiʻi, ʻo pehē, ‘ʻAlu ʻo kumi ʻae ngahau.’ Kapau ʻoku ou lea fakapapau ki he tamasiʻi, ‘Vakai, ʻoku ʻi he potu mai kiate koe ʻae ngahau, toʻo ia ʻo ʻomi; pea ke haʻu koe:’ he ʻoku ai ʻae melino kiate koe ʻe ʻikai ha kovi; ʻo hangē ʻoku moʻui ʻa Sihova.
Y luego enviaré el criado, diciéndole: Vé, busca las saetas. Y si dijere al mozo: He allí las saetas más acá de ti, tómalas: tú vendrás, porque paz tienes, y nada hay de mal, vive Jehová.
22 Pea kapau te u pehē ki he talavou, ‘Vakai ʻoku mamaʻo atu ʻiate koe ʻae ngaahi ngahau; ke ke ʻalu koe: he kuo fekau koe ʻe Sihova ke ke ʻalu.’
Mas si yo dijere al mozo así: He allí las saetas adelante de ti: tú vete, porque Jehová te ha enviado.
23 Pea ʻi he meʻa kuo ta alea ki ai ʻa koe mo au, vakai, ke ʻiate kitaua maʻuaipē ʻa Sihova ʻo taʻengata.”
Y cuanto a las palabras que yo y tú hemos hablado, sea Jehová para siempre entre mí y ti.
24 Pea naʻe toitoi ʻa Tevita ʻi he ngoue pea hoko ʻae efiafi, pea naʻe nofo hifo ʻae tuʻi ki he kai.
David pues se escondió en el campo, y fue la nueva luna, y el rey se asentó a comer pan.
25 Pea ʻafio ʻae tuʻi ʻi hono nofoʻa, ʻo hangē ko ʻene faʻa fai, ʻio, ki he nofoʻa ofi ki he holisi: pea tuʻu ʻa Sonatane, pea nofo ʻa ʻApina ki he potu ʻo Saula, ka naʻe ava pe ʻae nofoʻa ʻo Tevita.
Y el rey se asentó en su silla, como solía, en el asiento de la pared: y Jonatán se levantó, y sentóse Abner al lado de Saul, y el lugar de David estaba vacío.
26 Ka naʻe ʻikai lea ʻa Saula ki ha meʻa ʻi he ʻaho ko ia: he naʻe mahalo ʻe ia, “Kuo hoko ha meʻa nai kiate ia, ʻoku ʻikai maʻa ai; ko e moʻoni nai ʻoku ʻikai maʻa ia.”
Aquel día Saul no dijo nada, diciendo entre sí: Habrále acontecido algo, no está limpio, porque no estará limpio.
27 Pea ʻi he pongipongi ʻe taha ʻaia ko hono ua ʻoe ʻaho ʻoe māhina, naʻe ava pe ʻae nofoʻa ʻo Tevita: pea pehē ʻe Saula ki hono ʻalo ko Sonatane, “Ko e hā ʻoku ʻikai haʻu ai ʻae foha ʻo Sese ki he kai, ʻaneafi, pe ko e ʻaho ni?”
El día siguiente, el segundo día de la nueva luna, aconteció también que el asiento de David estaba vacío: y Saul dijo a Jonatán su hijo: ¿Por qué no ha venido el hijo de Isaí hoy ni ayer al pan?
28 Pea naʻe talaange ʻe Sonatane kia Saula, “Naʻe kole fakamātoato ʻa Tevita kiate au ke ʻalu ia ki Petelihema;
Y Jonatán respondió a Saul: David me pidió que le dejase ir hasta Belén.
29 ʻo ne pehē, ‘ʻOku ou kole kiate koe, tuku au ke u ʻalu; he ʻoku ai ʻae feilaulau ʻa homau fale ʻi he kolo; pea kuo fekau hoku tokoua ke u hoko ki ai: pea ko eni, kapau kuo u ʻilo ʻae lelei ʻi ho ʻao, ʻoku ou kole kiate koe tuku au ke u ʻalu, ʻo vakai ki hoku ngaahi kāinga.’ Ko ia ʻoku ʻikai haʻu ai ia ki he keinangaʻanga ʻoe tuʻi.”
Y dijo: Ruégote que me dejes ir, porque tenemos sacrificio del linaje en la ciudad, y mi hermano mismo me lo ha mandado: por tanto si he hallado gracia en tus ojos, escaparme he ahora, y visitaré a mis hermanos: y por esto no ha venido a la mesa del rey.
30 Pea naʻe tupu ai ʻae houhau ʻa Saula kia Sonatane ʻo ne pehē kiate ia, “Ko e tama fakamaveuveu mo angatuʻu fau, ʻikai ʻoku ou ʻilo kuo ke fili ʻae foha ʻo Sese ke fakamaaʻi ai koe, pea ko e fakamaaʻi ʻae telefua ʻo hoʻo faʻē?
Entonces Saul se encendió contra Jonatán, y díjole: ¡Hijo de la perversa y rebelde! ¿no entiendo yo que tú has elegido al hijo de Isaí para confusión tuya, y para confusión de la vergüenza de tu madre?
31 Koeʻuhi ʻi he kei moʻui ʻae foha ʻo Sese ʻi he funga kelekele, ʻe ʻikai siʻi fakatuʻumaʻu koe, pē ko ho puleʻanga. Ko ia ke ke fekau ni ʻo ʻomi ia kiate au, he ko e moʻoni ʻe mate ia.”
Porque todo el tiempo que el hijo de Isaí viviere sobre la tierra, ni tú serás firme, ni tú reino, Envía pues, y tráemele en esta hora, porque ha de morir.
32 Pea naʻe pehēange ʻe Sonatane kia Saula ko ʻene tamai, “ʻE tāmateʻi ia koeʻumaʻā? Ko e hā ia kuo ne fai?”
Y Jonatán respondió a su padre Saul, y díjole: ¿Por qué morirá? ¿Qué ha hecho?
33 Pea naʻe velo leva ʻe Saula ʻae tao ke ne taaʻi ia: ko ia naʻe ʻilo ai ʻe Sonatane kuo tonupa pe ʻae loto ʻo ʻene tamai ke tāmateʻi ʻa Tevita.
Entonces Saul le arrojó una lanza por herirle: y Jonatán entendió que su padre estaba determinado de matar a David.
34 Ko ia naʻe tuʻu lili hake ai ʻa Sonatane mei he keinangaʻanga, pea ʻikai kai ha meʻa ʻi hono ua ʻoe ʻaho ʻi he māhina: he naʻe mamahi ia koeʻuhi ko Tevita, he kuo fai fakamā ʻene tamai kiate ia.
Y Jonatán se levantó de la mesa con ira de furor, y no comió pan el segundo día de la nueva luna; porque tenía dolor a causa de David, y porque su padre le había afrentado.
35 Pea ʻi heʻene pongipongi, naʻe ʻalu kituaʻā ʻa Sonatane ki he ngoue ʻi he feituʻulaʻā naʻa na alea ki ai mo Tevita, pea naʻe ʻiate ia ʻae tamasiʻi.
Otro día de mañana Jonatán salió al campo al tiempo aplazado con David, y un mozo pequeño con él:
36 Pea pehē ʻe ia ki he tama, “Lele, ʻo kumi mai ʻae ngaahi ngahau ʻoku ou fanaʻi.” Pea ʻi he lele ʻae tama, naʻe fanaʻi ʻe ia ʻae ngaahi ngahau ke mamaʻo ʻiate ia.
Y dijo a su mozo: Corre y busca las saetas que yo tirare. Y como el muchacho iba corriendo, él tiraba la saeta adelante de él.
37 Pea ʻi he hoko ʻae tamasiʻi ki he potu ʻoe ngahau ʻaia naʻe fanaʻi ʻe Sonatane, pea kalanga ʻa Sonatane ki he tama, ʻo ne pehē, “ʻIkai ʻoku mamaʻo atu ʻae ngahau ʻiate koe?
Y llegando el muchacho adonde estaba la saeta que Jonatán había tirado, Jonatán dio voces tras el muchacho, diciendo: ¿La saeta no está más adelante de ti?
38 Pea kalanga ʻa Sonatane ki he tama, ʻo pehē, ‘Fakatoʻotoʻo, faivave, ʻoua naʻa tatali.’” Pea tānaki ʻe he tamasiʻi ʻa Sonatane ʻae ngaahi ngahau, pea haʻu ia ki heʻene ʻeiki.
Y tornó a dar voces Jonatán tras el muchacho: Dáte priesa prestamente; no te pares. Y el muchacho de Jonatán cogió las saetas, y vínose a su señor.
39 Ka naʻe ʻikai ʻilo ha meʻa ʻe he tamasiʻi: ko Sonatane mo Tevita pe naʻa na ʻilo ʻae meʻa.
Y el muchacho ninguna cosa entendió, solamente Jonatán y David entendían el negocio.
40 Pea naʻe tuku ʻe Sonatane ʻene ngaahi mahafu ki he tamasiʻi, ʻo ne pehē kiate ia, “ʻAlu ʻo ʻave ia ki he kolo.”
Y Jonatán dio sus armas a su muchacho, y díjole: Vete, y llévalas a la ciudad.
41 Pea ʻi he ʻalu ʻae tamasiʻi, naʻe tuʻu hake ʻa Tevita mei he potu naʻe hanga ki tonga, pea fakatōmapeʻe hono mata ki he kelekele, ʻo fakapunou tuʻo tolu ia: pea naʻa na fetoutou fekita pe, ʻo fai ʻae fetāngihi, ka naʻe lahi hake ʻia Tevita.
Y como el muchacho fue ido, David se levantó de la parte del mediodía, e inclinóse tres veces postrado en tierra; y besándose el uno al otro, lloraron el uno con el otro, aunque David lloró más.
42 Pea naʻe pehē ʻe Sonatane kia Tevita, ʻAlu fiemālie pe, he kuo ta fefuakava ʻi he huafa ʻo Sihova, ʻo pehē, “Ke ʻiate koe mo au ʻa Sihova, pea ke ʻi hoku hako ia mo ho hako ʻo taʻengata.” Pea naʻe tuʻu hake ia ʻo ʻalu: pea naʻe ʻalu ʻo Sonatane ki he kolo.
Y Jonatán dijo a David: Vé en paz: que ambos habemos jurado por el nombre de Jehová, diciendo: Jehová sea entre mí y ti; entre mi simiente, y entre tu simiente, para siempre. Y él se levantó, y se fue: y Jonatán se entró en la ciudad.